ECB: tlačiareň peňazí

Autor: Michal Bróska | 15.11.2011 o 20:51 | (upravené 16.11.2011 o 21:15) Karma článku: 7,61 | Prečítané:  680x

Európska centrálna banka (ECB) sa prednedávnom zmenila z nezávislej inštitúcie, ktorá vznikla s hlavným cieľom cenovej stability, na tlačiareň peňazí. Tento proces sa nezačal nedávnym nákupom štátnych dlhopisov PIIGS krajín. Zárodok tlačenia peňazí treba hľadať v minulosti ECB a najmä v Lisabonskej zmluve.

V roku 2003 vrcholila diskusia Európskeho konventu, ktorého úlohou bolo zamyslieť sa nad budúcnosťou Európskych spoločenstiev. Po zhruba dvoch rokoch diskusií prišiel konvent s výsledkom zvaným Zmluva o Ústave pre Európu. Návrh zmluvy bol predmetom všakovakej kritiky idúcej od obsahu, rozsahu cez štruktúru textu až po ideologické spory o odvolávke na Boha v jej preambule. Naši profesori v pripravovanej zmluve videli ideálnu príležitosť pre spestrenie svojich prednášok o Európskej únii, hospodárskej politike, či medzinárodnom práve. My študenti sme zase fasovali úlohy, seminárne a ročníkové práce s ňou súvisiace. Bola to dobrá možnosť zapojiť sa do analýzy zmluvného - doslova - veľdiela. Jednou z mojich úloh bolo posvietiť si na zmeny, ktoré ústavná zmluva, prichystala pre ECB.

Na úvod trochu európskej histórie. Vytvorenie spoločnej meny a Európskej centrálnej banky nie je nová myšlienka. V roku 1969 vznikol tzv. Wenerov plán, v ktorom boli definované tri etapy hospodárskej a menovej únie. V prvom rade malo dôjsť k pevným výmenným kurzom medzi jednotlivými národnými menami. Toto úsilie bolo prerušené hospodárskymi ťažkosťami a rozlúčkou so zlatým štandardom v roku 1973. Mnohé európske meny devalvovali a vlády sa neúspešne snažili tlačením peňazí (infláciou) naštartovať hospodársky rast (trochu to pripomína dnešné časy a euroval).

Zmätky okolo výmenných kurzov, vzostupy a prepady mien majúce značný dopad na hospodárstvo európskych krajín viedli k opätovnému pokusu o zavedenie pevných výmenných kurzov. Stalo sa tak v roku 1978 na konferencii v Brémach, kde boli položené základy dnešnej európskej menovej únie. Členské štáty zafixovali svoje meny na pomerne stabilnú nemeckú marku (v tom čase pochopiteľne tú západnú). Inflácia sa dostala pod kontrolu a hospodárstvo krajín sa stabilizovalo.

V Nemecku bola menová politika striktne oddelená od rozhodnutí vlády. Šéfovia Bundesbanky (BB) boli vždy renomovaní ekonómovia, volení zložitým spôsobom na dlhé obdobia s nemalým príjom. BB rozhodovala na základe vlastného úsudku o množstve peňazí v obehu, úrokových sadzbách a ďalších opatreniach. Jej nezávislosť priniesla dlhodobú stabilitu nemeckej marky a relatívne nízke miery inflácie. Inak tomu bolo napr. v tradične etatistickom Francúzsku, ktoré nemalo tak nezávislú centrálnu banku.

Systém relatívne pevných výmenných kurzov (pásma do +/- 2,25%) a koordinovaných intervencií centrálnych bánk členských štátov fungoval spoľahlivo do momentu vystúpenia Veľkej Británie a Talianska začiatkom deväťdesiatich rokov. Následne sa opakoval scenár devalvácie a rastúcej inflácie podobný tomu zo sedemdesiatich rokov. V tomto čase sa paralelne prehlbovala politická, hospodárska a sociálna integrácia ES, ktorá vyústila do uzatvorenia Maastrichtskej zmluvy zakladajúcej Európsku úniu. Už vtedy sa viedli diskusie o európskom menovom fonde, ktorý mal byť garantom menovej stability. Myšlienku fondu odmietla najmä Bundesbanka majúca na zreteli, že by v krízových situáciách musela intervenovať najmä ona a zachraňovať iné meny, čo by malo dopad na menovú stabilitu v Nemecku. Namiesto fondu smerovala diskusia k vytvoreniu spoločnej meny a spoločnej centrálnej banky.

Predchodcom ECB bol Európsky menový inštitút, ktorého úlohou bolo pripraviť systém pre zavedenie spoločnej meny. Hlavnou súčasťou tohto systému boli - dnes už mnohými členskými štátmi flagrantne ignorované - konvergenčné kritériá: nízka miera inflácie, zdravé verejné financie (ročný deficit do 3% HDP, verejný dlh do 60%), účasť na európskom menovom systéme a dlhodobo stabilné úrokové miery. Mimochodom, Belgicko a Taliansko už pri vzniku nespĺňali kritérium verejného dlhu. Grécko použilo kreatívne účtovníctvo.

ECB vznikla v roku 1998 ako nezávislá inštitúcia, ktorej akcionármi sú centrálne banky členských štátov. Tieto vložili do ECB kapitál o výške 39,5 Mlrd. Eur. Od 1.1.1999 prebrala funkciu centrálnej banky eurozóny s kompetenciou pre menovú politiku. Štatút ECB bol do značnej miery inšpirovaný nezávislosťou nemeckej Bundesbanky (čl. 107 starej zmluvy o ES). Zaujímavosťou je, že v zmysle tohto článku boli harmonizované aj štatúty centrálnych bánk jednotlivých štátov. Niektoré centrálne banky sa vďaka tomu stali nezávislejšími od svojich vlád, či parlamentov.

V osudný rok 2003 bola ukončená tvorba návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu. Články o ECB boli akoby zámerne roztrúsené po celej zmluve. Niektoré prešli z pôvodných zmlúv 1:1 do návrhu ústavnej zmluvy. Niektoré z nich však vážnym spôsobom zasiahli do štatútu ECB. Vyberám tie najzávažnejšie zmeny:

1.

Predtým: ECB je nezávislým poradným orgánom, ktorý sa nachádza mimo inštitucionálneho rámca EÚ.

Potom: Podľa čl. I-29: ECB sa stáva jedným z orgánov EÚ.

2.

Predtým: Hlavné poslanie ECB je cenová stabilita.

Potom: Zmluva o Ústave pre Európu vypustila článok o cenovej stabilite, ako základnom poslaní ECB (sic!).

3.

Predtým: ECB je definovaná ako nezávislá inštitúcia mimo dosah iných orgánov ES. Jej stanovy môže meniť Rada kvalifikovanou väčšinou a to len na návrh samotnej ECB po vypočutú názoru Európskej komisie a schválení Parlamentu. Vcelku komplikovaný spôsob, ktorého zložitosť garantuje vysokú mieru nezávislosti ECB.

Potom: Podľa čl. III-79 môže Európska komisia po vypočutí ECB meniť celý rad článkov stanov ECB (čl. 5.1, 5.2, 5.3., 17, 18, 19.1, 22, 23, 24, 26, 32.2, 32.3, 32.4, 32.6, 33.1.a a 36). Aké jednoduché! Len na okraj pripomínam, že Európska komisia je jedným z orgánov, ktoré majú len veľmi nepriamu demokratickú legitimáciu.

Zaujímavosťou je, že ECB bola pri tvorbe Zmluvy o Ústave pre Európu obídená, či je v príkrom rozpore s čl. 105 ods. 4 vtedy platnej zmluvy o ES, ktorá kladie za povinnosť prizývať ECB ku každej zmene zmlúv týkajúcej sa jej pôsobnosti. Jednalo sa o porušenie zmluvy, voči ktorému ECB vyjadrila písomný protest.

V novembri 2003 bola Zmluva o Ústave pre Európu schválená predstaviteľmi členských štátov. Prvý guvernér ECB Wim Duisenberg ešte v októbri 2003 predčasne opustil svoj post a prenechal ho svojmu francúzskemu nástupcovi Jean-Claude Trichetovi. Môžeme si klásť otázku, či tak urobil kvôli zmluve, s ktorou očividne nesúhlasil, alebo kvôli často dementovanej zákulisnej dohode, podľa ktorej mal šéfovať ECB len štyri roky. Na post guvernéra si totiž robilo nároky Francúzsko, ktorého kandidát J.-C. Trichet v tom čelil bankovej afére.

Po problematických referendách o Zmluve o Ústave pre Európu vo Francúzsku a Írsku bola filozofia zmluvy zmenená, okrem iného tak, aby umožnila jednoduchšie schvaľovanie. Väčšina kritizovaných zmien vo vzťahu k ECB v tichosti prešla do jej nasledovníka: do Lisabonskej zmluvy, ktorá je v súčasnosti v platnosti. Zastávam názor, že ECB dostala na začiatku do vienka pozitívne vlastnosti, ktoré boli postupom času európskymi politikmi zámerne oslabované. Dnes ECB bez problémov skupuje štátne dlhopisy problémových krajín, čo sa rovná praktickému tlačeniu peňazí. Kam sa podela cenová stabilita?

 

P.S. Na záver pripájam citát hlavného ekonóma ECM Otmara Issinga, ktorý na margo dôležitosti cenovej stability povedal: „Price stability is too important for society to be left 'on trust' to the vagaries of the political process or to the whims of individual central bankers. It requires to build solid and strong independent institutions which are dedicated to serve and defend the common good of price stability. It is both economically sensible as well as democratically legitimate for a society to delegate such a limited and well-defined task to an independent central bank.”

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?