reklama

Koniec multikulturalizmu?

Bude tomu pomaly päť rokov, čo som po mnohých vzájomných diskusiách s kamarátom zo študentských čias Dr. Jochenom Kleinschmidtom, publikoval jeden z mojich prvých kritických článkov o zhubných vplyvoch multikulturalizmu. Článok vyšiel pod názvom "Integrácia alebo islamizácia" v .týždni 10/2007. Vtedy som samozrejme netušil, že sa nájde magor menom Anders Breivik, ktorý v Nórsku zavraždí 77 ľudí a prejaví tým - okrem iného - aj svoj negatívny postoj k multikulturalizmu. Ponúkam svoj názor na túto opäť aktuálnu tému v podobe pôvodného článku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Aktuálna politická diskusia o islame je v európskej spoločnosti vedená na veľmi zjednodušenej úrovni. Zásluhou politikov a médii často rozlišujeme len medzi dvomi skupinami moslimov: na jednej strane stoja tí nebezpeční, takzvaní radikálni moslimovia, ktorí organizujú teroristické útoky. Na druhej strane sú tí umiernení moslimovia, ktorí sa venujú svojmu náboženstvu. Proti tým prvým treba bojovať a tých druhých treba posilniť a tak aktívne predchádzať konfliktom. Problematika islamu a moslimov žijúcich v Európe je však oveľa zložitejšia ako uvedená zjednodušená diskusia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Alarmizmus vs. Realizmus

Niektorí autori svoje práce o islame v Európe často približujú konšpiračným teóriám, keď predpovedajú postupný nárast vplyvu moslimov a ich organizácií do takej miery, že by Európa postupne degradovala na islamizovanú, protiamericky a protižidovsky naladenú „Eurábiu“. Táto hypotéza predpokladá existenciu akéhosi centrálne riadeného islamského hnutia. Avšak takéto hnutia je pri heterogenite moslimov a ich organizácií v Európe nereálne.

„Alarmisti“ používajú v zásade štyri hlavné argumenty. Prvý – demografický argument – hovorí, že nárast moslimského obyvateľstva v Európe z neho časom urobí značnú politickú silu. Druhý argument hovorí o moslimoch ako o jednoliatej skupine. Tretí argument zase spomína nepriateľské postavenie voči väčšinovej spoločnosti spolu so snahou o dôkladnú segregáciu od jej politických, kultúrnych a právnych inštitúcií. A posledný, štvrtý argument, má za to, že vplyv moslimských organizácií bude postačovať na ovplyvňovanie vnútropolitických, respektíve zahraničnopolitických rozhodnutí európskych štátov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V mnohých štátoch Európy žijú početné moslimské menšiny a preto je na mieste zaoberať sa otázkou ich vplyvu na európsku spoločnosť. Avšak predovšetkým je pri tejto otázke potrebná triezva analýza faktov. V centre pozornosti spravidla stoja otázky kriminality či terorizmu, avšak je potrebné zaoberať sa tieť otázkou vplyvu umiernených moslimských menšín na spoločnosť, politickú kultúru a na právny systém.

Moslimského obyvaťeľstvo by v krajinách európskej pätnástky malo zaznamenať pri súčasnej fertilite nárast z terajších 5 na 20 percent v roku 2050. Avšak jeho veľkosť je rôzna v závislosti od členského štátu. Navyše už teraz sa pôrodnosť európskych moslimov približuje k nízkym európskym hodnotám. Taký nárast moslimského obyvateľstva o akom hovoria „alarmisti“ sa nepotvrdil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Početné náboženské smery u moslimov nevyžadujú formálne členstvo a európske štáty spravidla nevedú žiadnu evidenciu. Existuje veľa rôznych moslimských organizácií, občianskych združení alebo kultúrnych centier, ktoré sa radi chvália početnou členskou základňou. Nakoľko aj medzi moslimskými organizáciami existuje prirodzená konkurencia o členov a o podporu, početná členská základňa preto často slúži na umelé zvýšenie ich vplyvu na verejnosti. Jednoliaty moslimský blok v Európe neexistuje aj vďaka ich náboženskej, kultúrnej či etnickej heterogenite. Napríklad počentá turecká menšina v Nemecku je etnicky a jazykovo odlišná od šítov iránskeho (perzského) pôvodu, ktorí sú zase po náboženskej stránke odlišní od sunitských iračanov. Vďaka tejto heterogenite nie je možné hovoriť o moslimoch ako o jednoliatom bloku, ktorý dokáže zásadne ovplyvňovať politické rozhodnutia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 2006 bol uskutočnený globálny prieskum verejnej mienky (Pew Global Attitudes Project), ktorý potvrdil, že moslimovia v Nemecku, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku sú medzi 61-70 percentami toho názoru, že vzťahy medzi islamom a Západom sú zlé. Na druhej strane sa 42 percent moslimov žijúcich vo Francúzsku cíti byť francúzmi a 80 percent si želá byť integrovaných do väčšinovej spoločnosti. Naopak v Nemecku a vo Veľkej Británii prieskum ukázal, že väčšina moslimov má skôr negatívny vzťah k väčšinovej spoločnosti, zatiaľčo si francúzski moslimovia sú otvorenejší voči hodnotám ich krajiny. Čisto nepriateľské postoje, tak ako ich definujú „alarmisti“ sa ani v tomto prípade nepotvrdili.

Rozdiel v pojmoch

Oveľa zaujímavejší je fakt, že napriek rozdielnemu etnickému, kultúrnemu, alebo ekonomickému zázemiu európskych moslimov, sú mnohé ich predstavy a názory veľmi podobné a od väčšinovej spoločnosti diametrálne odlišné. Tieto názorové odlišnosti sú čiastočnou príčinou bariéry, ktorú si moslimovia stavajú voči k nemoslimskej väčšine. V tomto zmysle je potrebné pozastaviť sa nad niektorými politicko-náboženskými špecifikami islamu.

Z historického hľadiska nebola politická a náboženská prax v moslimských spoločnostiach nikdy od seba oddelená tak, ako sa tak stalo v štátoch s kresťanským náboženstvom. V stredovekej Európe sa teoreticky, ale i prakticky presadila paralela medzi svetskou a náboženskou sférou. Slovo „politika“ má v arabčine svoj ekvivalent pod pojmom siyasa. Avšak pod týmto pojmom sa rozumie len ten výkon moci, ktorý nie je legitimovaný náboženským právom. Legitimovaný je jedine potrebou zachovania islamského spoločenstva.

Táto logika legitimácie nábožensko-politického poriadku existovala do roku 1924, keď v Turecku Kemal Atatürk odstránil kalifát. Turecko seba označuje ako sekulárnu krajinu. Avšak pri bližšom prihliadnutí existuje práve v Turecku len obrátena forma jednoty náboženstva a politickej moci. Vznikla tým, že náboženstvo je podriadené štátu, ktorý kontroluje a usmerňuje jeho aktivity. Pred Atatürkovým zásahom bola aktivita štátu legitimovaná náboženstvom. Turecký sekularizmus znamená dominanciu štátu nad cirkvou. V Európe sa pod pojmom sekularizácia rozumie predovšetkým oddelenie štátu a cirkvi a nie ich subordinácia. V iných štátoch, ako napríklad v Saudskej Arábii, má panovník náboženskú legitimáciu. V Iránskej islamskej republike je činnosť štátu kontrolovaná náboženským zborom desiatich ajatoláhov.

Spoločným znakom pre štáty s väčšinovou moslimskou spoločnosťou je fakt, že vzťah štátu a náboženstva nefunguje na báze nezávislosti, vzájomného rešpektu, spolupráci, či občasných konfliktoch, ale na mocenskom vzťahu. Takýto vzťah môže mať formu podriadenosti štátnej moci náboženstvu ako je tomu v Iráne, alebo naopak ako je tomu v Turecku. Zatiaľčo sa v iných náboženstvách normy orientujú na jednotlivca, v islame nadobúdajú spravidla zaväznú právnu formu. Tak logicky vzniká potreba právne záväzné normy, ktoré sú písané v koráne presadzovať. V európskych štátoch je systém kolektívne záväzných rozhodnutí, či noriem, známy aj pod pojmom politika.

Pre moslimov je preto zložité zladiť text koránu, ktorý je plný záväzných noriem, napríklad v otázkach rodiny, so životom v modernom európskom právnom štáte. Ak je hostiteľská krajina postavená na princípoch sociálneho štátu, ktorý v otázkach rodiny či vzdelávania často presadzuje konkrétne modely, stáva sa život pre moslimov ešte zložitejší. Vo väčšine krajín EÚ sa model sociálneho štátu v rôznych podobách presadil. Tento fakt sa u moslimov prejavuje tým, že hľadajú oporu a odpovede vo svojom náboženstve, čo v mnohých prípadoch môže viesť k reislamizácii.

Republikanizmus vs. Multikulturalizmus

Integračná politika je v Európskej Únii napriek mnohomiliónovým menšinám najrôznejšieho pôvodu stále v začiatkoch. Obmedzuje sa predovšetkým na imigračnú politiku a anitidiskrimináciu. Avšak tieto opatrenie nie sú dostatočným riešením pre množiace sa antagonizmy. V Európe sa vykryštalizovali dva hlavné integračné smery. Prvým je republikanizmus, ktorý sa najviac presadil vo Francúzsku a tým druhým je multikulturalizmus, ktorý našiel svoje uplatnenie predovšetkým vo Veľkej Británii a v Holandsku.

Republikanizmus ako integračná politika vychádza z rovnosti všetkých občanov pred zákonom a náboženstvo a kultúrne rozdiely sú čisto súkromná záležitosť. Štát tak zaujme vcelku minimalistickú úlohu a zameriava sa na dodržiavanie zákonov a verejného poriadku. Nepozá žiadne zvláštne práva pre určité skupiny, žiadne kvóty a nepodporuje výuku moslimských kňazov. Štát netoleruje postoje vyplývajúce z moslimskej viery, ktoré nie sú v súlade s princípom rovnosti– napríklad zahaľovanie moslimských žien závojmi.

Vedľa republikanistického konceptu sa vo veľkej miere presadil takzvaný multikulturalizmus, ktorý predpokladá, že každá spoločnosť pozostáva z rôznych kultúr, ktoré musia uznať určité základné demokratické princípy ako svoj spoločný menovateľ. Rozmanitosť kultúr musí byť v čo najväčšej miere rešpektovaná a zachovávaná. Štáty, ktoré prevzali aspekty multikulturalizmu do svojej integračnej politiky aktívne podporujú moslimské náboženské školy, dialóg medzi kultúrami a taktiež spoluprácu medzi moslimami a štátnymi úradmi.

Obidva integračné smery vychádzajú z diametrálne odlišného názoru na fungovanie vzťahov medzi štátom a islamom. Republikanizmus pokladá moslimov tak ako hociktorých iných občanov za jednotlivcov, ktorí majú okrem iného aj vierovyznanie. Multikulturalizmus naopak pokladá moslimov za skupinu, ktorá sa definuje cez svoje vierovyznanie. Tieto rozdielne predstavy o integrácii moslimov neboli nikým vopred naplánované, ale pochádzajú z hodnotových predstáv a predovšetkým z historických skúseností so vzťahom medzi náboženstvom a štátom danej hostiteľskej krajiny.

Multikulturalistická politika v Holandsku podporovala pre rôzne kresťanské cirkvi ich vlastné školy a kultúrne centrá. Preto bolo celkom prirodzené podobne postupovať aj v prípade iných vierovyznaní. Spolu s rastúcim počtom moslimov v Holandsku bol islam integrovaný ako jeden z pilierov tohoto modelu. Francúzska tradícia laicizmu a sekularizmu, ktorá sa vyvinula z náboženských vojen a francúzskej buržoáznej revolúcie, neposkutuje pre multikulturalizmus živnú pôdu.

Iné štáty, ako napríklad Španielsko alebo Taliansko, ktoré nemajú dlhodobé skúsenosti s prisťahovalectvom moslimov do ich krajiny, problematiku vnímajú skôr technokraticky ako pracovnú migráciu. Nemecko má podovné skúsenosti: tureckí imigranti prišli vďaka pracovným možnostiam. Kultúrna, či náboženská problematika nebola v centre pozornosti. V posledných dvoch desaťročiach sa situácia zmenila a vedie sa intenzívna verejná diskusia o konzepte integrácie. Pre nové členské krajiny EÚ je moslimská imigrácia v súčasnej dobe len okrajovou témou. Avšak vďaka stúpajúcej životnej úrovni stúpne aj atraktivita týchto krajín pre imigrantov. V Španielsku dochádza v súčasnosti k prvým ostrým politickým diskusiám na témy akými je výuka islamu na hodinách náboženstva, alebo už spomínané nosenie závoja.

Diskusia v politických a vedeckých kruchoch sa v Európe viac prikláňa k multikulturalistickému modelu. Aj krajiny akými je Nemecko, ktoré ešte nemajú jasný integračný konzept, postupne preberajú mnohé aspekty multikulturalizmu v očakávaní, že je to to správne opatrenie v boji proti terorizmu. Žiaľ je chybné vopred implicitne pripúštať, že moslimovia v sebe ukrývajú potenciál byť teroristami. Tento predpoklad ignoruje výsledky minuloročného (2006, pozn. autora) výskumu Pew Global Attitudes Project, ktorý dokázal, že len nesmierne malý počet moslimov schvaľuje náboženstvom motivované násilie. Je úplne nezmyselné a kontraproduktívne obracať sa na tradicionalistickú moslimskú väčšinu, ktorá takéto formy násilia neschvaľuje a potom očakávať úspechy v potláčaní terorizmu. Globálny džihádizmus je v provom rade opozícia voči vlastným tradicionalistickým a náboženským elitám a až v druhom rade nepriateľstvo voči západnej moderne. Multikulturalizmus na jednej strane chce rozmanitosť kultúr podporovať, v praxi však často vedie k segregácii moslimov a k ich návratu k tradičným hodnotám, čo je pravý opak integračných snáh.

Je preto potrebné riziká terorizmu odlišovať od rizík spojených s nárastom vplyvu tradičného islamu. Diskusia o integrácii moslimov by sa teda v Európe nemala primárne viesť na úrovni bezpečnostnej, ale skôr na úrovni spoločensko-politickej. Republikanistický koncept integrácie je na prvý pohľad možno ťažkopádny a na začiatku vedie ku konfliktom, avšak z dlhodobého hľadiska sa ukázal byť ako výhodnejší v porovnaní s multikulturalizmom. Európske štáty by sa čo najskôr mali rozhodnúť, ktoré aspekty moslimskej viery treba rešpektovať a ktoré treba podriadiť princípom demokratického právneho štátu.

Michal Bróska

Michal Bróska

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Narodený ešte v Československu, vyrastal v Číne, vyštudoval v Nemecku, aktuálne žije na Slovensku, pracuje v IT. Zoznam autorových rubrík:  Staré článkyBlog

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu